Ak by sa ma niekto opýtal,
aké príbehy mám najradšej, odpoveď by znela nasledovne: najradšej mám príbehy,
v ktorých vystupujú nedokonalé hlavné postavy. Skoro nič ma totiž
neodrádza od čítania viac ako dokonalá hlavná postava (krásna, chudá, múdra,
sexi, proste všetko v jednom) – tá pre mňa nie je ničím zaujímavá, nezíska
si moje sympatie. Svojou nereálnou dokonalosťou mi lezie na nervy. Mám rada, ak
je hlavná postava príbehu niečím zvláštna, má neobvyklé zlozvyky, netradičné
myslenie či správanie, prípadne pracuje či žije v netradičnom prostredí.
Taká postava ma zaujme a chcem vedieť, čo sa s ňou bude diať ďalej.
Rovnako dôležité pre mňa je aj to, aby príbeh bol niečím zvláštny, jedinečný.
Nezaujímajú ma ženské romány, kde hlavná hrdinka, zdeptaná mužmi, po dvesto
prefňukaných stranách nakoniec nájde svoju životnú lásku. To sú príbehy ako „cez
kopirák“. Na záver už len dodám, že ak sa v príbehu
vyskytujú aspoň náznaky humoru a ak sa v ňom vyskytujú knihy (resp. knižná tematika),
je takmer zaručené, že sa mi príbeh bude veľmi páčiť. Presne takou knihou je
útly román Čitateľ z vlaku
o 6:27.
V recenzovanej knihe je
príbeh charakterizovaný nasledovne:
„Čitateľ z vlaku 6:27 je o neviditeľných
ľuďoch a priam hýri tragickými aj romantickými, humornými aj tvrdými
kritickými tónmi, ale najmä ľudskosťou. Bezvýznamní románoví hrdinovia
v sebe nosia príznaky našej doby, svojou existenciou však dokazujú, že
ľudskosť je možná aj v podmienkach manipulácie a tvrdého konzumu.“
Autorom tohto románu je
francúzsky spisovateľ Jean-Paul
Didierlaurent (1962). Didierlaurent síce bol literárne aktívny aj
v minulosti (písal krátke prózy), no až jeho prvý román s názvom Čitateľ z vlaku o 6:27 vyvolal
čitateľský ošiaľ a to nielen vo Francúzsku.
 |
| prevzaté: Wikipedia.org |
Oficiálnu anotáciu
a bibliografické údaje knihy nájdete v článku s názvom D
v sekcii Moja knižnica.
Môj opis deja a dojmy
V románe sa postupne
zoznamujeme s niekoľkými na prvý pohľad bezvýznamnými, no
v skutočnosti veľmi zaujímavými postavami. Hlavnou z nich je Ardlo
Buret. Ardlo patrí k nešťastníkom, ktorých smola sprevádza už od
narodenia. Rodičia mu totiž z neznámeho dôvodu dali meno, z ktorého
sa prešmyčkou stane nadávka – Bulo Retard. Ardlo sa v rámci snahy ubrániť
sa šikane, výsmechu a ponižovaniu naučil byť bezvýrazný. Žije v byte
iba so svojou rybičkou (s ktorou sa zvykne rozprávať), má pár čudáckych priateľov a vykonáva prácu, ktorú
nenávidí. Pracuje totiž ako operátor supermoderného stroja na šrotovanie kníh.
V knihe je veľmi pútavo opísaný Ardlov vzťah ku ničiacemu stroju
a spôsob jeho fungovania. Ardlo sa však s ničením kníh vysporiadava
po svojom. Nenápadne odnáša z práce osamotené listy kníh, ktoré
unikli pred zničením a na druhý deň ich vo vlaku cestou do práce nahlas
číta. Jeho čítanie vzbudzuje v ostatných cestujúcich záujem, no on to
nerobí pre nich. Jeho cieľom je z čítaných stránok vyslobodiť slová.
Ardlo je síce samotár,
napriek tomu má dvoch priateľov, ktorí nie sú o nič menší čudáci, ako on.
Obaja sa s ním zoznámili v práci. Jedným z nich je vrátnik,
59-ročný Yvon Grimbert, ktorého zvláštnosťou je jeho obrovská láska
k divadelnej klasike a k dvanásťstopovému veršu – alexandrínu.
Druhý priateľ Giuseppe
už vo fabrike nepracuje. Stal sa totiž obeťou nešťastnej nehody, pri ktorej mu
stroj na ničenie kníh (prezývaný Vec) zomlel nohy cca do polovice stehien.
Ardlo však priateľa neopustil. Naďalej sa s ním stretáva a pomáha mu
splniť jeho už jediný životný cieľ. Získať všetky výtlačky kníh, ktoré boli
vyrobené z papierovej masy v deň, keď ho Vec pripravila o nohy.
Giuseppe totiž nadobudol presvedčenie, že keď sa mu podarí získať všetkých 1299
výtlačkov, získa tak naspäť svoje nohy. Myšlienka možno dojemná, no absurdná
a mierne nechutná síce Ardla šokovala, napriek tomu Giuseppemu pomáha
v hľadaní výtlačkov, pretože vidí, že mu to dáva chuť žiť.
V príbehu sa vyskytuje
aj netradičná ženská postava – je ňou Julie, mladá žena, pracujúca ako
toaletárka. Juliinou úchylkou je, že raz ročne ráta v rámci svojho pracoviska kachličky na stenách. Každý rok jej
vyjde rovnaké číslo, napriek tomu túto činnosť vykonáva naďalej. Čas
v práci si kráti písaním úvah a výstižných pozorovaní ľudí
naokolo. Z nich sa dozvedáme, že Julie je veľmi bystré, inteligentné
dievča, ktoré si túži nájsť svojho princa. Jej písomné úvahy uložené na USB
kľúči jedného dňa nájde Ardlo a rozhodne sa Juliu vypátrať. Pomáha mu
v tom aj Giuseppe. Ako to dopadne, vám neprezradím.
Okrem uvedených postáv sa
v príbehu vyskytujú aj iné postavy, s ktorými prichádza Ardlo do
kontaktu – veľmi vtipné sú napríklad Ardlove obdivovateľky, dve staré
obyvateľky domova dôchodcov, ktoré ho presvedčia, aby im chodil čítať do domova
– bolo veľmi zábavné sledovať, ako jeho hlasné čítanie obyvatelia domova
hodnotia a prežívajú.
Ak by ste si chceli prečítať
o tejto knihe alebo o jej autorovi viac článkov, veľmi zaujímavý
rozhovor so spisovateľom nájdete tu,
recenzie napríklad tu
a tu
a názory „bežných“ čitateľov nájdete tu.
Zaujímavé citáty:
„Pre cestujúcich vo vozni bol čítačom, zvláštnou bytosťou,
čo každý deň v týždni zvučným hlasom zreteľne a nahlas prečítala niekoľko
stránok vybratých z aktovky. Boli to útržky z kníh, ktoré nemali
navzájom nič spoločné. Kuchynský recept sa mohol pokojne ocitnúť vedľa
štyridsiatej ôsmej strany posledného goncourtovca, kapitola z policajného románu
vedľa stránok z historického diela. Ardla neveľmi zaujímalo, o čom sa
v tých knihách písalo. V jeho očiach bol najdôležitejší akt čítania.
Všetky texty prednášal rovnako presvedčivo. A zakaždým zaúčinkovala mágia:
slová opúšťajúce jeho pery odnášali so sebou kus zhnusenia, ktoré ho až zadúšalo,
ako sa približoval k továrenskej prevádzke, čo bola jeho pracoviskom.“
„I tie najvznešenejšie knižné chrbty, i tie najpevnejšie
väzby Vec rozžviakala za niekoľko sekúnd. Knižné diela mizli v jej žalúdku
po tisíckach.“
...
„Po knihách, ktoré ešte pred chvíľou ležali na dlážke
hangára, nezostalo ani stopy. Zostala iba sivá gebuzina, ktorú Vec vyhadzovala
za seba zadnou časťou v podobe dymiacich lajen, padajúcich s hrozným odporným
čľapotom do kadí. Táto nechutná papierová kaša raz poslúži na výrobu ďalších
kníh, ktorých osud sa opäť naplní tu, v čeľustiach Zerstora 500. Vec bola
absurdita, ktorá s pažravosťou zavrhnutia hodnou požierala vlastné hovná.“
„Keď súprava RER zastala na stanici a ľudia vychádzali
z vozňa, i nezainteresovaný pozorovateľ mohol bez námahy zbadať
rozdiel medzi cestujúcimi, ktorí počúvali Ardla, a tými ostatnými. Tváre
Ardlových poslucháčov nemali ľahostajnú masku ako tváre cestujúcich, čo neboli
jeho poslucháčmi. Vyzerali aspoň o voľačo spokojnejšie, ako dojčatá
zasýtené výživným pokrmom.“
Príbeh je v podstate
jednoduchý. Možno práve to by mohlo byť negatívom z pohľadu niektorých
čitateľov. Mne sa však tento román,
rozprávajúci príbeh o nenápadných, zvláštnych ľuďoch, knihách (a ich
ničení) a čítaní veľmi páčil. Bol originálny, vtipný, dojímavý a pôvabný.
Kniha má necelých dvesto strán a člení sa na krátke kapitoly, preto sa
čitateľ ani nenazdá a príbeh je prečítaný. Verím, že ak si ho prečítate, nebudete sklamaní.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára