Pavel Sanajev: Pochovajte ma za lištu

Katalóg Infogate

Pochovajte ma za lištu je názov knihy, ktorú vám predstavím v dnešnej recenzii. Tento román som už spomínala v článku Veľký narodeninový knižný úlovok – nájdete v ňom bibliografické údaje knihy a oficiálnu anotáciu. V tomto článku prejdem už priamo k môjmu opisu deja a k zhodnoteniu románu z môjho pohľadu.

Názvy kníh vyberajú spisovatelia z rôznych dôvodov – niekedy dôvod výberu názvu nepoznáme, inokedy je to očividné z oficiálnej anotácie alebo dôvod zistíme v priebehu čítania knihy. V prípade románu Pochovajte ma za lištu pochopíme výber názvu v priebehu čítania príbehu. Ako však už samotný názov naznačuje, kniha sa nedá zaradiť do kategórie „oddychové čítanie“. Nádej, že je názov zavádzajúci, sa vytráca už po prečítaní anotácie. Posledné ilúzie o príjemnom čitateľskom zážitku čitateľ stráca už na prvej strane románu. Táto kniha nie je vhodná pre citlivejších čitateľov. Ak chcete vedieť prečo, čítajte ďalej. 

Opis deja a zhodnotenie príbehu

Hlavnou postavou príbehu je Saša, 7-ročný ruský chlapec, ktorý už niekoľko rokov žije u starých rodičov (rodičia jeho mamy). Saša má zdravotné problémy, ale podľa môjho názoru sú jeho zdravotné problémy vo veľkej miere zveličené jeho babkou.

Babka je kapitola sama o sebe. Tak odpornú literárnu postavu som už dávno „nezažila“. Spôsob, akým ničí život svojej najbližšej rodine (Saša, dedko, jej dcéra) je priam obludný. Niektoré pasáže knihy sa čítali veľmi ťažko. Babka však má svoju verziu pravdy a je presvedčená, že obeťou je ona. Má pocit, že mala strašný život a viní z toho svojho manžela a dcéru – tento názor často prezentuje. Je nešťastná, zatrpknutá, nenávidiaca celý svet. Jej životnou náplňou je extrémne prehnaná starostlivosť o jediného vnuka. Jej spôsob liečby chlapca je niekedy fascinujúco absurdný. Saša je pod jej vplyvom a preto verí, že je strašne chorý, dokonca ho babka presvedčí, že umrie pred šestnástimi narodeninami. Takmer vôbec nechodí do školy (väčšinou sa učí doma s babkou), nesmie behať, aby sa nespotil, má prísnu diétu (babka ho nenechá jesť samého – kŕmi ho), nemôže sa ani sám umyť (babka ho umýva, utiera), berie obrovské množstvo liekov, stále chodí na lekárske kontroly. V knihe sú aj menované konkrétne diagnózy (patogénny zlatý stafylokok, zápal Highmorových dutín, paranazálnych dutín, čelových dutín, chronický zápal mandlí, zväčšený pankreas, chorá pečeň, fermentačná obličková nedostatočnosť...), no nebola som v priebehu čítania príbehu presvedčená o tom, že to bola pravda – jednak pre mňa bola príliš krutá predstava, že by bol chlapec až tak chorý a jednak aj preto, že babka sa doslova vyžívala v „liečení“ chlapca a držala ho v strachu, pretože nad ním potrebovala mať moc. Babka sa síce o chlapca stará, „lieči ho“, učí sa s ním, ale spôsob, ako sa s ním rozpráva a ako s ním jedná, je priam obludný. Vulgárne mu nadáva, praje mu smrť, vyhráža sa mu. Je k nemu milá iba vtedy, keď sa mu zhorší zdravotný stav. Babka však nie je takáto len k Sašovi, takto jedná i so svojim manželom, ktorého obviňuje z toho, že jej zničil život.

Jej manžel, Sašov dedko, tiež opisuje svoje videnie vzťahov a minulosti a čitateľ sa tak dozvie veľa zaujímavých informácií (napríklad, že babke umrel jej prvorodený syn a že pred tridsiatimi rokmi trpela stihomamom a bola umiestnená na psychiatrii).

K dcére sa babka správa ešte horšie ako k svojmu manželovi. Možno sa teraz pýtate – prečo žije Saša u babky, keď nie je sirota? Vzdala sa ho vlastná matka? Nie, nevzdala. Sašova mama tiež nie je dokonalá literárna postava. Je totiž veľmi slabá osobnosť. Nie je schopná vzdorovať vlastnej matke. Nechala si zobrať dieťa a môže ho iba navštevovať. Počas návštev musí znášať vulgárne urážky a napadnutia zo strany vlastnej matky. Roky sa kvôli tomu trápi, chcela by mať Sašu pri sebe, ale nie je schopná vzdorovať matke. Saša svoju mamu veľmi miluje a trpí tým, že s ňou nemôže byť.

Postavy sú podľa mňa veľmi uveriteľne opísané a veľmi precízne prepracované. Často sa mi stáva, že pri čítaní príbehov, kde je hlavnou postavou malé dieťa, nadobudnem presvedčenie, že sa autor nedokáže vžiť do detského hrdinu – jeho myšlienky a konanie sú „dospelácke“, prípadne pôsobia, akoby dané dieťa bolo nadpriemerne vyspelé. V prípade recenzovanej knihy som tento dojem nemala, páčilo sa mi, ako autor zvládol hlavnú postavu.

Kvôli tomu, že Saša žil v presvedčení, že je veľmi chorý a v mladom veku umrie, zvykol často myslieť na smrť a práve odtiaľ pochádza názov knihy. Saša si totiž prial, aby bol po smrti pochovaný za lištu, ale nie u babky, ale u svojej matky, aby jej mohol byť nablízku.

Príbeh je veľmi pochmúrny, beznádejný, krutý, miestami absurdný, no podľa môjho názoru vynikajúco zvládnutý, s prepracovanými postavami. Urobil na mňa veľký dojem, rozhodne ho však neodporúčam čítať ľuďom, ktorí veľmi citlivo znášajú ubližovanie deťom bez ohľadu na to, či ide o vymyslený príbeh alebo nie. Pokiaľ budete čítať príbeh s vedomím, že je to fikcia a nebudete sa pri čítaní trápiť, určite si knihu prečítajte. Neprezradím, ako príbeh skončí (či si Sašova mama vybojuje vlastné dieťa, resp. čo sa stane so Sašom), aby som tým čitateľom, ktorí si chcú knihu prečítať, nepokazila čitateľský zážitok, no ak niekto z vás koniec chce vedieť, napíšte mi v komentári a ja naň odpíšem.

Zaujímavé citáty z knihy:

„Prekliaty vydriduch, odporný Tatár!“ kričala babka, bojovne triasla žiaričom a dlaňou druhej ruky si plieskala po dymiacej sukni. „Bodaj by ťa skárali nebesá, pánboh, zem, vtáky, ryby, ľudia, moria, vzduch!“ To bola babkina obľúbená kliatba. „Bodaj by sa ti na hlavu zosypali samé nešťastia! Bodaj by ťa stihol zaslúžený trest!“

...

„Vylez von, smrad!“

Ďalšia kombinácia, tentoraz na moju adresu.

„Bodaj by ťa skáralo...“

Obľúbená kliatba.

„Bodaj by si do konca života trčal v base...“

Kombinácia.

„Bodaj by si zaživa zhnil v nemocnici! Bodaj by ti vyschla pečeň, obličky, mozog, srdce! Bodaj by ťa zožral zlatý stafylokok...“

    

„Skôr ako budem rozprávať ďalej, rád by som niečo vysvetlil. Určite sa nájdu ľudia, čo povedia, že nie je možné, aby babka tak kričala a nadávala!... Verte mi, hoci to vyzerá nepravdepodobne, babka nadávala presne tak, ako píšem. Či už sa vám jej nadávky a kliatby zdajú prehnané alebo nezmyselné, práve také som počúval, počúval som ich takmer každý deň, takmer každú hodinu.“

Babka: „Nevideli ste môjho debila?“

Domovníčka: Prečo debila? Vyzerá celkom rozumne.“

Babka: „To iba na prvý pohľad! Stafylokok mu už dávno vyžral celý mozog.“

...

Domovníčka: „A ešte je aj debil?“

Babka: „Stopercentný!“ presvedčivo zahlaholí babka a až sa zadúša pýchou na vnuka. Takého nemá nikto.

„NIKDY bolo to najstrašnejšie v mojej predstave o smrti. Jasne sa mi vynáralo pred očami, ako budem musieť sám ležať v zemi na cintoríne pod krížom, nikdy nevstanem, budem vidieť iba tmu a počuť šuchotanie červov, ktoré ma budú žrať, a ja ich nebudem môcť odohnať. Bolo to také strašné, že som jednostaj premýšľal, ako sa tomu vyhnúť. Poprosím mamu, nech ma pochová u seba doma za lištu, vymyslel som si raz. Tam nebudú červy, nebude tam tma.“  

„Život bol nato, aby človek prečkal doktorov, prečkal učenie a krik a dočkal sa Cholušky.“ Vysvetlenie: Saša volal svoju mamu Choluška.

„Babka bola môj život, mama zriedkavý sviatok. Sviatok mal svoje pravidlá, život svoje.“

Sašova mama hovorí babke: „A keby som mala pri sebe chlapca, ktorého mi piaty rok nechceš dať, možno by som bola celkom šťastná.“

Myslím, že táto kniha je natoľko kontroverzná, že sa určite aj medzi čitateľmi môjho blogu nájdu ľudia, ktorí knihu odsúdia, označia za zlú. Mne sa však páčila, považujem ju za kvalitnú a preto som o nej napísala recenziu. Čítali ste ju? Ak nie, zaujala vás (či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle)? Napíšte mi svoj názor v komentároch pod článkom.