Koncom tehotenstva som sa zapojila do súťaže realizovanej knižným mesačníkom Knižná revue, v ktorej sa súťažilo o knihu s názvom Ešte netlačte: všetko, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku. Výhra tohto titulu ma veľmi potešila, pretože som predpokladala, že informácie v ňom obsiahnuté mi uľahčia pobyt v pôrodnici. Knihu som si prečítala a rozhodla som sa, že definitívny názor na ňu si urobím až po príchode z pôrodnice a opätovnom prečítaní. Obe podmienky sú splnené a môj názor na túto knihu sa dozviete v tomto článku. Najprv však pár slov o knihe na úvod.
Knihu napísali tri veľmi sympatické, mladé ženy-matky: Iveta Aldana, Lucia Lišiaková a Veronika Pizano. Autorky uvádzajú, že "cieľom knihy je poskytnúť reálny obraz slovenského pôrodníctva." (s. 12). Obsah je prehľadne rozdelený do kapitol (Pôrod na Slovensku, Zásahy do pôrodu, Cisárske rezy...). Okrem textov napísaných autorkami titul obsahuje aj množstvo citátov a príbehov žien, ktoré rodili (nielen) na Slovensku a tiež veľmi zaujímavé rozhovory s lekárom Jozefom Záhumenským, psychiatrom Jozefom Haštom a právničkou Jankou Debrecéniovou. Kniha ma na prvý pohľad upútala farebnou, peknou obálkou. Nájdeme v nej aj pár ilustrácií, ktoré korešpondujú s obsahom knihy.
Predtým, ako prezradím môj názor na publikáciu Ešte netlačte, považujem za vhodné aspoň stručne opísať moju skúsenosť so slovenským pôrodníctvom. Jednak preto, že aj samotná kniha v značnej miere poukazuje na konkrétne príklady žien, ktoré rodili v slovenských pôrodniciach a jednak aj preto, aby som sa aspoň trochu zastala pôrodnice, v ktorej som rodila (vzhľadom na časté spomínanie v knihe).
Moja skúsenosť s pôrodnicou na Kramároch
Rozhodla som sa rodiť na Kramároch. Mala som plánovaný cisársky rez (vzhľadom na môj zdravotný stav; dieťa i priebeh tehotenstva bol v poriadku). Do pôrodnice som nastúpila deň pred sekciou. Prvý deň som bola ubytovaná na štandardnej izbe. V priebehu dňa som absolvovala viacero rozhovorov s lekármi a vyšetrení. Všetci (lekári i sestričky) so mnou jednali slušne, veľmi profesionálne a starostlivo so mnou riešili všetky predoperačné záležitosti. Bola som veľmi príjemne prekvapená. Na druhý deň som už ráno absolvovala sekciu. Aj v tomto prípade je moja skúsenosť iba vyslovene pozitívna. Napriek tomu, že som nemala zazmluvneného pôrodníka, pôrod prebehol bez problémov, rýchlo, neskôr som nemala žiadne komplikácie. Na pôrod budem v dobrom spomínať hlavne vďaka úžasnej anesteziologičke (neviem jej priezvisko), ktorá mi počas operácie vysvetľovala, čo sa momentálne deje a ukľudňovala ma. Výnimočnosť tejto lekárky vo mne potvrdilo aj to, že po pôrode mi z vlastnej iniciatívy urobila fotky so synom (manžel nebol v pôrodnici). Za jej ľudský prístup som jej veľmi vďačná a chcem jej aj touto formou poďakovať. Pozitívnym dojmom na mňa pôsobil aj zvyšok personálu na sále. Po pôrode som mala syna pri sebe asi minútu, potom som bola prevezená na pooperačné oddelenie, kde som bola vyše 24 hodín. Toto obdobie bolo pre mňa naozaj náročným z dôvodu, že za celý ten čas som syna nevidela a ani som o ňom nemala žiadne informácie (napriek opýtaniu sa). Túto skutočnosť považujem za jediné negatívum môjho pobytu na Kramároch. Na druhý deň po sekcii (napoludnie) som bola umiestnená na nadštandardnú izbu a moje skúsenosti sa zhodujú s tými zo "štandardu" - milé a ústretové sestričky (niektoré viac, iné menej, ale celkovo som bola spokojná), profesionálni a pedantní lekári. Vynikajúci dojem na mňa urobili personál z novorodeneckého oddelenia - o syna sa starali naozaj dobre. V čase, keď už bol so mnou na izbe, za nami často chodili a aktívne sa o neho zaujímali. V nemocnici som bola dohromady desať dní (pretože syn mal novorodeneckú žltačku) a celkovo som veľmi spokojná. Kramáre na základe mojej pozitívnej skúsenosti môžem iba odporúčať.
Pozitíva & negatíva knihy Ešte netlačte
Pozitíva
Začnem pozitívami. Páči sa mi, že autorky pri písaní textov pracovali s množstvom zdrojov, slovenskými i zahraničnými. Za pozitívnu považujem aj rozmanitosť obsahu a prezentovanie názorov a skúseností s pôrodom nielen z pohľadu jednej zainteresovanej strany (pohľad ženy-rodičky, lekára, psychiatra, právničky...). Toľko k pozitívam daného titulu.
Negatíva
Po prečítaní knihy som mala pocit, akoby najhoršie, čo sa môže žene na Slovensku stať, je rodiť na Slovensku. Kniha pôsobí veľmi negatívnym, depresívnym a miestami až horrorovým dojmom (dojem potvrdzujú i niektoré ilustrácie - uvedené nižšie). V knihe dominujú negatívne skúsenosti žien, pozitívnych je spomenutých iba pár (podľa mňa je to tým, že spokojné ženy sa neozvú, ale nespokojné áno a preto to pôsobí, že nespokojných žien je oveľa viac). Niektoré negatívne príklady, ktoré majú poukázať na zlý stav slovenského pôrodníctva, sú opodstatnené, iné podľa môjho názoru nie. Ktoré napríklad? Pár ich budem citovať v ďalšom odseku.
Respondentka Barbora má za sebou negatívnu skúsenosť s Kramármi. Uvádza viacero informácií, ktoré majú čitateľovi dokázať, aké je to na Kramároch hrozné. Napríklad:
"...niektoré dni sa konali aj štyri vizity" (s. 18) - nerozumiem, ako môže niekomu vadiť vizita. Sú predsa v prospech pacienta a mali tak rýchly priebeh, že sa dali vydržať, aj keď ich bolo viac.
"sestričky ich budili o pol šiestej, aby sa išli osprchovať." (s. 18) - áno, budíček bol síce skoro ráno, ale ženy mohli až do vizity kľudne aj ďalej spať (po absolvovaní úkonov zo strany sestričky - meranie teploty, pichnutí injekcie...). Nikto nebol nasilu nútený ísť sa osprchovať.
"...ležať pripravené na podložkách." (s. 18) - v čase vizity pacientky ležali na podložkách, dôvod hádam nie je potrebné vysvetľovať. Barbora má samozrejme právo mať také pocity a názory aké má, mne však mnohé jej ponosy zneli ako neopodstatnené.
"Určite by som bola radšej, keby to bol vaginálny pôrod, ale čo už... Celkovo, s odstupom času, mám z pôrodu zmiešané pocity. Ležím si za modrou plachtou a zrazu mi ukážu dieťa a: "Aha, to je váš syn!" Ako keby ho vytiahli zo šuplíka. Žiadne emócie. To prepojenie, ktoré si vytrpíte obidvaja pri pôrode, mi chýbalo. Ako keby nám bolo to spojenie ukradnuté..." (s. 40) - táto kritika sa mi zdá mi trochu nelogická. Predpokladám, že daná respondentka cisársky rez neabsolvovala len tak pre nič za nič, určite na to bol dôvod. Tá spomínaná modrá plachta má svoje opodstatnenie - ja osobne by som nechcela vidieť, ako mi režú (okrem iných činností) brucho. Zaujímalo by ma, čo by chcela od pôrodníka počuť, aby jej dieťa nebolo ako vytiahnuté zo šuplíka. Proste niektoré skúsenosti myslené ako kritika sú z môjho (subjektívneho pohľadu) už veľmi silené a nezmyselné.
Samostatná kapitola je venovaná žene, ktorá rodila na Kramároch a žiaľ, porodila mŕtve dieťatko. Táto skutočnosť je veľká tragédia a žiadna žena by to nechcela a ani nemala zažiť. Napriek tomu si myslím, že Kramáre sú tu zase vykresľované zbytočne negatívne a určite by som ocenila, keby aspoň v tomto prípade bola poskytnutá možnosť vyjadrenia aj druhej strane - personálu Kramárov. To považujem vlastne za jedno z hlavných negatív tejto knihy - značná kritika nemocnice, ale názor nemocnice absentuje (ak nemocnica priestor na "obhajobu" mala a nevyužila ju, tak to odvolávam). Opis udalostí v tejto kapitole znie miestami ťažko uveriteľne a šokujúco. Nebudem ale analyzovať opis udalostí, ani zpochybňovať pravdivosť tohto príbehu. Chcela som len vyjadriť svoje pocity po prečítaní tohto príbehu.
Uznávam, že v knihe sa vyskytuje veľa opisov udalostí, ktoré by som zažiť nechcela a určite by ich ženy zažívať nemali, nedá mi však nenapísať, že sa tu nachádza aj viacero neopodstatnených sťažností. Samozrejme, že dané ženy majú na svoje názory právo, osobne by som ich však do knihy nezaradila.
V knihe sú prezentované aj názory pôrodníkov, škoda len, že takmer výlučne iba dvoch - Jozefa Záhumenského a Petra Kaščáka. Ocenila by som oslovenie viacerých pôrodníkov (kvôli možnej rozmanitosti názorov).
Príklady podľa môjho názoru zbytočne negatívnych, šokujúcich a zveličujúcich ilustrácií:
 |
| zdroj: Ešte netlačte |
 |
| zdroj: Ešte netlačte |
Finálne zhodnotenie
Napriek kritike považujem danú publikáciu za užitočnú a originálnu. Čitateľom ponúka zaujímavé informácie, napríklad o cisárskom reze alebo domácich pôrodoch. Prínosom sú aj spomínané rozhovory s odborníkmi z rôznych oblastí. Škoda, že publikácia je až príliš kritická. Prvorodičky môžu mať po jej prečítaní naozaj veľký strach z rodenia na Slovensku a zároveň u nich môže byť pocit bezradnosti, pretože netušia, ako sa negatívnym zážitkom v pôrodnici vyhnúť (okrem voľby rodenia doma alebo v zahraničí). Knihu síce odporúčam budúcim matkám prečítať, jej obsah však treba brať s rezervou.
Ak vás zaujíma, čo si o knihe myslia iní čitatelia, môžete sa to dozvedieť napríklad tu: 1, 2. Ukážku z knihy nájdete napríklad tu. Rozhovor s autorkami knihy zase tu (žiaľ, článok je platený, preto je verejne prístupná iba časť článku).
Oficiálne údaje
Názov: Ešte netlačte: všetko, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku
Autorky: Iveta Aldana, Lucia Lišiaková, Veronika Pizano
Vydavateľ: W PRESS
Rok vydania: 2016
Oficiálna anotácia: Jedinečná kniha o realite v slovenských pôrodniciach, ktorá na trhu doteraz chýbala.
Na Slovensku prebehne ročne 54 000 pôrodov, ale chýba na trhu akákoľvek publikácia, ktorá informuje budúce rodičky o tom ako prebiehajú pôrody v slovenských podmienkach, čo môžu očakávať a aké majú pritom možnosti.
Kniha „Ešte netlačte (Všetko, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku)“, opisuje jednanie a praktiky zdravotníckeho personálu, komunikáciu s rodičkami v slovenských pôrodniciach, opíše práva a nároky, ktoré rodička má a prostredníctvom citátov a príbehov je doplnená o reálne skúsenosti žien.
Kniha obsahuje 10 kapitol zameraných na informácie o postupoch a najnovších vedeckých poznatkoch v oblasti zásahov do pôrodov, cisárskych rezoch, bondingu a podpore dojčenia. Kniha sa zaoberá úlohou a postavením pôrodných asistentiek na Slovensku a občianskymi iniciatívami v oblasti pôrodov a popôrodnej starostlivosti. Rozoberá tiež problematiku pôrodov v blízkom zahraničí a rodenia doma. Kniha obsahuje aj rozhovor s pôrodníkom Jozefom Záhumenským, psychiatrom Jozefom Haštom a právničkou v oblasti ľudských práv Jankou Debrecéniovou.
Kniha je určená ženám, ktoré plánujú dieťa, či už majú nejaký pôrod za sebou, alebo ešte nie. Je určená aj ženám, ktoré už rodiť neplánujú, ale vďaka knihe môžu pochopiť niektoré aspekty svojich pôrodov. Kniha nedáva rady, kde a ako rodiť, ale poskytuje informácie, na ktoré má každá rodiaca žena právo.
Čítali ste knihu Ešte netlačte? Ak áno, aký máte na ňu názor? Napíšte mi ho v komentári.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára