Zbohom, Bodka

Tento článok vyšiel v septembrovom čísle Magazínu o knihách v roku 2024. Text článku som v rámci jeho publikovania na blogu doplnila o fotografie, aby ste sa mohli s knihou detailnejšie zoznámiť.

Devon Sillett, Nicky Johnston (ilustrátorka): Zbohom, Bodka 

(prel. Mária Lachkovičová, Slová 2024)

Olíviu a sučku Bodku spájalo viac ako len bežné „detsko-psie“  priateľstvo. Ich priateľstvo bolo supersilné, plné výnimočných, priam superhrdinských aktivít. Olívia bola totiž superhrdinka a Bodka s radosťou vykonávala funkciu superfantastickej psej pomocníčky. Spolu robili dobré skutky, spolu dokázali vyňuchať stopu i lapiť zlodejov... Bolo im spolu tak dobre! Malo by to tak byť navždy. Žiaľ, tak to v živote nefunguje. Bodka síce bola superfanstastická, ale nebola nesmrteľná. Smrť si po ňu neprišla náhle, život z nej vyprchával pozvoľna. Prestala byť veselou, akčnou superfantastickou psou pomocníčkou. Radosť, energia a spoločenskosť sa vytratili, vystriedala ich apatia, vyčerpanosť, utiahnutosť.

Olívia stratila chuť byť superhrdinkou a jedného dňa prišla o milovanú Bodku.

Dievčatko sa nechcelo vyrovnať s realitou, nechcelo žiť ako predtým. „Nemôže predsa žiť ako predtým, keď už po svojom boku nemá Bodku! Každá superhrdinka potrebuje pomocníčku.“

Spomienky na milovanú Bodku ju priviedli k láskavej myšlienke – daruje domov psíkovi z útulku a naučí ho chytať zlodejov. A tak sa stalo, domov si doviedla útulkáča Chumáča. No ukázalo sa, že z Chumáča sa superfantastický psí pomocník asi nestane...

Olíviin smútok z Bodkinej straty je taký silný, že sa troška z neho určite prenesie aj na dieťa, posmútia si spolu. Lenže Olívia je naozajstná (super)hrdinka! Spomienky si uchová, ale smútok a pasivitu nie. Jej novým parťákom sa stal psík, ktorý je úplne iný ako Bodka. Olívia sa s týmto faktom postupne zmierila, pochopila, že psík síce nespĺňal jej očakávania, ale to neznamená, že je s ním niečo zle. A keď sa dostavilo pochopenie, šťastie už mohlo prísť tiež.