štvrtok 23. novembra 2017

Rozhovor s knihovníčkou Vierou Némethovou


Viera Némethová, metodička a vedúca Útvaru knižnično-informačných služieb Miestnej knižnice Petržalka, vám v tomto rozhovore prezradí, aké negatíva a mýty sú spojené s knihovníckou profesiou a ako hodnotí vzťah detí ku knihám. Vašu pozornosť si určite zaslúžia aj jej zaujímavé knižné tipy. 

Viera Némethová

Ako sa vyštudovaná učiteľka dostala do knižnice?  
Po skončení zš bolo mojim veľkým snom dostať sa na knihovnícku školu. Bola a stále je na Slovensku iba jediná, s dlhoročnou tradíciou, ale moje výsledky z prijímačiek z matematiky dali tomuto snu stopku. Som kníhkupkyňa, tento odbor sa dal do začiatku deväťdesiatych rokov naozaj študovať. Kníhkupectvá som mala vždy veľmi rada a verte, že knihu je ťažšie ponúknuť a predať ako požičať. Na vysokej škole som vyštudovala učiteľstvo, ale život ma nakoniec na niekoľko rokov zavial do úplne inej sféry. Po skončení materskej dovolenky s tretím synom som veľmi túžila vrátiť sa naspäť ku knihám. Chodievala som na jednu z pobočiek petržalskej knižnice ako aktívna čitateľka a jedna z knihovníčok ma posmelila, aby som vyskúšala a spýtala sa, či by nepotrebovali nejakú posilu. Také ľahké to hneď nebolo, ale tak trocha hrou osudu a vďaka otvorenému prístupu vtedajšieho pána riaditeľa knižnice som sa stala z čitateľky knihovníčkou. Všetky moje skúsenosti z kníhkupectva, aj vedomosti a zručnosti z vysokej školy som mala možnosť v nasledujúcich mesiacoch a neskôr rokoch využiť naozaj naplno.

Mnoho ľudí vníma prácu knihovníčky ako pokojnú, nenáročnú prácu, spočívajúcu v takmer celodennom čítaní kníh. Preto je snom mnohých z nich. Spájajú sa s prácou knihovníka aj nejaké negatívne skutočnosti alebo je naozaj prácou snov?
Spolu s kolegami sa stretávame s tým, že množstvo ľudí sa čuduje, že vôbec nejaké knižnice ešte existujú. Negatívne skúsenosti sú občas aj s čitateľmi, ktorí si myslia, že ak je kniha z knižnice a kúpená z verejných zdrojov, môžu si s ňou robiť čo chcú, veď s tým sa počíta. Sami by si ale určite špinavú či poškodenú knihu požičať nechceli, vrátiť ju ale v takomto stave nie je pre nich problém. Vždy ma mrzí aj nezáujem o prácu knihovníka. Táto profesia je desiatky rokov spojená s nízkym príjmom, a preto mnoho mladých či schopných ľudí túto profesiu robiť nechce alebo si ju ani nemôže dovoliť robiť. Tým sa knihovníctvo a profesia knihovníka dehonestuje a je aj v očiach spoločnosti vnímaná ako niečo podradné, s minimom motivácie, prečo ísť pracovať práve do knižnice.  

S knihovníckou profesiou sa spájajú aj ďalšie mýty, nevedomosť, či skreslené názory. Ľudia bývajú prekvapení, keď im poviem, že nie všetky knihovníčky robia rovnakú prácu, že pracovná náplň sa často veľmi líši. Stretla si sa aj ty so skresleným názorom laikov na knihovnícku profesiu?   
Mnoho ľudí pri pracovnom pohovore vysloví názor, že si potrebujú oddýchnuť, hľadajú pokoj a ticho. Ak máte tieto požiadavky, určite do verejnej knižnice pracovať nechoďte! Dnes je knihovníctvo práca dynamická, v knižniciach nevládne ticho. Treba ovládať prácu s niekoľkými katalógmi, s elektronickými knihami, vedieť vymyslieť, napísať scenár a zrealizovať podujatie pre deti, byť lektorom aj moderátorom. Ľudia v knižnici čakajú za výpožičným pultom vzdelaného, príjemného, usmiateho človeka a nie zamračeného tvora, ktorého ste naštvali už len tým, že ste otvorili dvere. 

A iné mýty o knihovníctve?  
Napríklad ten, že „v práci čítame knihy“ - tu sa musím vždy usmiať, bodaj by to tak bolo, ale u mňa to naozaj nehrozí. Neviem, kedy naposledy som mala možnosť si v práci okrem anotácie alebo obálky, knihy prečítať. Alebo „vy máte v práci pokoj"- určite, sama neviem, prečo sa často ledva „vlečiem“ domov a nevládzem odpovedať ani počúvať svojich najbližších, prečo cítim často zodpovednosť a stres, robím veľa mimo pracovnej doby.  

Už roky zaznievajú hlasy, že súčasné deti nečítajú, nemajú vzťah ku knihám, a že dokonca majú problém pochopiť obsah prečítaného textu. Ty pracuješ so žiakmi vyšších ročníkov základných škôl a stredoškolákmi. Aký je tvoj názor na vzťah detí ku knihám?  
Mám pocit, akoby nám jedna, možno dve generácie detí, čo sa týka čítania, prekĺzli pomedzi prsty. Nové technológie a s nimi spojené možnosti boli ohurujúce pre nás dospelých a cez nás sme ho najprv v dobrom dopriali a potom už neudržateľne a bez dozoru sprístupnili našim deťom. Dnes opäť vnímam istý „boom“ čítania. Vo všetkých vekových kategóriách. V každom prípade platí, že ak dieťa má vo svojom najbližšom okolí silný vzor a nemusí to byť a priori vždy dospelý, môže to byť najlepší kamarát, ktorý číta a zaujíma sa o literatúru, dieťa či tínedžer má oveľa menší problém prijať čítanie ako prirodzenosť, bez ktorej si nedokáže svoj život predstaviť. Ak takýto vzor nemá, krivka úspešnosti v tejto otázke sa rapídne znižuje.  

Aká býva odpoveď detí na otázku, prečo nečítajú?  
Najčastejšia odpoveď detí je, že je to nuda. Prečítať knihu trvá dlho, nie je vždy zrozumiteľná v každej vete, situácii. Knihy sú písané rôznym štýlom a zvyknúť si stále na niečo nové, iné, je pre nich ťažké. Vychodené chodníčky sú chodníčky istoty. Odpoveď na otázku, ako sa deťom kniha čítala, čo bolo na nej dobré, či zlé, je iba - páčila sa mi alebo nepáčila, nedočítal som ju, ani som nezačal čítať. Ale knihy nie sú iba pekné a nepekné. Knihy a príbehy v nich sú prekvapivé, znepokojivé, nudné, „za uši pritiahnuté“", zbytočne jednoduché, priveľmi ťažké na pochopenie, šokujúce, depresívne, naivné atď.  

Kedy je najvhodnejšie začať dieťa zoznamovať s knihou, a ako by to malo prebiehať?   
Neštudovala som detskú literatúru, ani psychológiu dieťaťa, preto odpoviem iba ako mama a knihovníčka. Ak dieťa vyrastá medzi knihami, ak ich má odmalička na dosah, ak sa stávajú od prvých mesiacov prirodzenou súčasťou jeho života - to je super! Ak má dieťa prirodzený prístup ku knihám, ak si ich nemusí pýtať, pretože sú v byte kdesi na najvrchnejšej poličke zoradené podľa farby a veľkosti, ak sa s nimi môže aj hrať, skúmať ich, ležať na nich, vnímať ich vôňu, pevnosť, poprípade ich aj ochutnať, dávame mu do vienka veľmi dobrú vybavenosť. Kniha nie je mŕtvy predmet, a na to, aby ožil, potrebuje minimálne v prvých šiestich rokoch života aj sprievodcu, akéhosi „oživovateľa“. Týmto sprievodcom knihou, tým, ktorý dá postavičkám z ilustrácií hlas a obrázkom kontext, môže byť okrem rodiča aj starší súrodenec, milá krstná mama, dobrá a trpezlivá babička či dedko, pani učiteľka v škôlke. Bez tohto sprievodcu sa bude dieťa ku knihám a k možnosti obľúbiť si čítanie, tešiť sa na nový príbeh, byť zvedavé, čo sa nachádza po otočení stránky, dostávať sťažka.

Viera Némethová
 
V knižnici organizujete aj podujatia pre seniorov. Táto skupina čitateľov je veľmi špecifická. Mnohých seniorov trápia zdravotné, ale i existenčné či rodinné problémy a čitateľský vkus už majú jasne vyprofilovaný. Čo obnáša práca s touto skupinou používateľov, aké knihy a akou formou im predstavujete? 
Práca so seniormi obnáša v prvom rade pozrieť sa na veci ich optikou, nájsť vždy také témy a spojenia, ktoré sú im blízke. Seniori na jednej strane radi spomínajú, na druhej strane (a to ma fascinuje asi najviac) sú stále zvedaví, zaujímajú sa o moderný svet. Niektorí majú neskutočný životný nadhľad a vedia byť veľmi vtipní a pozorní. Pre seniorov realizujeme projekt zážitkového čítania, kedy prichádzame priamo za nimi do Domova tretieho veku. Každý mesiac im podľa ich želania porozprávame a urobíme peknú prezentáciu fotografií, videí či hudobných ukážok o niektorej krajine sveta. 

Vo voľnom čase čítaš knihy a knižné blogy, navštevuješ podujatia, si členkou knižného klubu (Knižný klub Bratislava), diskutuješ o knihách na Facebooku. Sú tieto aktivity nevyhnutné pre tvoju prácu alebo si proste nevieš predstaviť tráviť voľný čas bez kníh? 
Skutočnosť, že to, čo ma baví, sa stalo aj mojou prácou, ktorá ma aj živí, považujem za dar. Skoro všetky moje mimopracovné aktivity sú priamo alebo nepriamo naviazané na knihy. Knižný klub Bratislava, ktorý sa stretáva v priestoroch našej, petržalskej knižnice je platformou, kde sa nielen môžeme baviť o dobrých, ale aj zlých knihách, ale pre mňa najmä miestom, kde môžem slobodne povedať svoj názor, kde sa cítim dobre, som medzi priateľmi. Na Knižnom klube je dôležité vytvorenie atmosféry, v ktorej sa nebudú účastníci cítiť stiesnene a veľa urobia dobré vzťahy, ktoré ľudí spoločného záujmu viažu na seba. Na druhej strane, nikde nestretnem tak málo kolegov, ako v kníhkupectve, na besedách s autormi, čítačkách a pod. 

Na záver nám ešte daj pár knižných tipov. Aké knihy by podľa teba mal každý z nás v priebehu života prečítať? Či už kvôli ich literárnej hodnote alebo posolstve, ktoré obsahujú. Mojim tipom je Orwellov román 1984 a Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita... 
Svoje knižné tipy pre čitateľov zoradím podľa vekových kategórií. Pre deti by som odporúčala knihu Henninga Mankella Pes, ktorý bežal za hviezdou a červený bicykel a jeho kniha Kocourek, který měl rád déšť, ktorá vyšla tento rok s krásnymi ilustráciami Martiny Matlovičovej. Mankella, zväčša poznáme ako autora detektívok, budete prekvapení, aký skvelý text vedel napísať pre deti. Tipom pre tínedžerov je Darca Lois Lowry, ktorú ako jedinú od tejto autorky máme aj vďaka vydavateľstvu Artforum v slovenskom preklade. Pre dospelých by som odporúčala knihu Erika Fayého Nagasaki a asi všetky knihy vydavateľstva Inaque, pretože sú krásne. Iné slovo ma k nim asi nenapadne.

Vierke veľmi ďakujem za rozhovor, bol to pre mňa úžasný zážitok. 

PS1 Webové sídlo Miestnej knižnice Petržalka nájdete tu.
PS2 Podujatia Miestnej knižnice Petržalka často spomínam v tematickej kategórii článkov nazvanej Aktivity knižníc. Ak chcete mať detailný a priebežný prehľad o podujatiach tejto knižnice, kliknite tu.


2 komentáre:

  1. Zaujímavý rozhovor. Neviem, prečo si každý myslí, že ľudia pracujúci s knihami majú čas na čítanie v práci. Veď predsa pracujú... Osobne si však myslím, že musí byť hrozné pozerať sa na toľko kníh a nemôcť ich čítať :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Výborný článok, prijala by som ho aj päťnásobne dlhší :)

    OdpovedaťOdstrániť