Vyhľadávať v tomto blogu

Zobrazujú sa príspevky s označením recenzia. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením recenzia. Zobraziť všetky príspevky

štvrtok 20. júna 2019

Knižný úlovok & recenzia: Nenažraná koza


Český spisovateľ Petr Horáček je autorom detských kníh vhodných najmä pre menších čitateľov. V slovenčine vyšla zatiaľ iba kniha Marta a Jonatán (písala som o nej v aprílovom Magazíne o knihách), ktorá sa mi zapáčila natoľko, že som sa rozhodla zaradiť do Danielkovej knižnice ďalšie knihy od Petra Horáčka. Zaujalo ma viacero titulov a preto nebol výber jednoduchý. Rozhodla som sa objednať Nenažranú kozu, pretože som predpokladala, že príbeh bude zábavný a nezbedný. A veruže taký je! 


Gastronomické dobrodružstvo 

Je sobota ráno. Slnečné počasie a šťavnato pôsobiaca tráva by boli zdrojom dobrej nálady pre mnohé zvieratá. Koza, hlavná hrdinka príbehu, medzi ne momentálne nepatrí. Prišla totiž k záveru, že ju už nebaví sa pásť. Zatúžila objavovať nové chute.


Koza je zviera činu a preto sa rozhodne svoju túžbu hneď zrealizovať. Začala pomerne skromne. Na raňajky si pochutila na žrádle neďaleko zasneného psa a zapila ho mliekom, ktoré by si za iných okolností vychutnala na okne driemajúca mačka. 


Na obed vyrazila k prasiatku a ponúkla sa z jeho štedrej porcie pomyjí. To ju však nezasýtilo, tak si ešte dopriala drobný dezert v podobe črepníkovej kvetiny zdobiacej okno domu a obedové menu zakončila červená dievčenská topánočka. Labužnícky deň koza ukončila skromnou, ale farebne hýriacou večerou. Z ponúkaných možností, visiacich na šnúre na sušenie bielizne, si vybrala žlté trenírky s červenými bodkami. Koza uspokojila svoju túžbu. 



Čoskoro sa však ukázalo, že gastronomický zážitok jej okrem spoznania nových chutí priniesol aj niečo nečakané (z kozieho pohľadu, nie z môjho). Koza sa začala cítiť zle a nezávideniahodný zdravotný stav bol na nej aj vidieť. Menila farby, tackala sa a jazyk jej visel z papuľky. 


 
Preležala a prestonala celú nedeľu a od pondelka sa jej stav začal postupne zlepšovať. V sobotu už bola úplne fit a jej opätovnú formu neohrozili ani pôvodní konzumenti a majitelia dobrôt, tvoriacich kozine gastronomické dobrodružstvo. Tu by príbeh mohol končiť a asi by aj skončil, keby hlavnou hrdinkou nebola koza... 


Zábavná obrázková lahôdka 

Táto kniha splnila moje očakávania. Je zábavná, veselá a nezbedná. Baví ma sledovať spokojný výraz kozy počas konzumácie „jedla“ a rozosmiala ma ilustrácia ukazujúca reakciu pôvodných majiteľov zjedených pokrmov a predmetov. Text je v knihe zastúpený v malej miere. Na každej strane nájdeme jednu až štyri vety.

Podľa vydavateľa je kniha vhodná pre deti od troch rokov. Ak máte menšie dieťa, napríklad dvojročné, je veľká šanca, že ho tento príbeh zaujme. Môj Danielko má 2,5 roka a Nenažraná koza sa mu páči. Nadšene mi ukazuje, čo všetko koza zjedla a znepokojene sleduje, ako sa prejavujú kozine ťažkosti. Myslím, že deti ocenia aj kozine postupné uzdravovanie. Túto obrázkovú knihu vám odporúčame obaja. Neviem, či bude preložená do slovenčiny, ale vzhľadom na malú mieru textu a vhodnosť pre menšie deti si myslím, že je lepším rozhodnutím kúpiť české vydanie ako čakať, či vyjde aj v slovenčine.

Bibliografické údaje knihy a jej oficiálnu anotáciu nájdete v tematickej kategórii Moja knižnica, v časti Danielkova knižnica, konkrétne tu.

utorok 11. júna 2019

Knižný úlovok & recenzia: Myšák jménem Julian

Poznáte Joea Todd-Stantona? Niektoré jeho knihy vyšli už aj v češtine. Keď som uvidela na webe knihu Myšák jménem Julian, zatúžila som do nej nahliadnuť. Po prezretí niekoľkostranovej ukážky som vedela, že táto kniha musí byť súčasťou Danielkovej knižnice. Jednoducho musí. Myšák jménem Julian už prišiel ku nám a v tomto článku vám jeho príbeh predstavím. 


Myš vychutnávajúca si samotu 

Julian, roztomilý malý myšiak, je rodený samotár. Zvieratá pohybujúce sa na povrchu zeme považuje za hrozbu. Určite ho chcú zožrať! O zvieratách žijúcich pod zemou, vrátane jeho susedov, tiež nemá dobrú mienku. Obťažujú ho. Julian síce neprezradí, čím ho obťažujú, ale po pozornom preskúmaní ilustrácie sa domnievam, že mu môže vadiť spoločenský život jeho susedov. Tanec, dialóg, hra na hudobné nástroje... 


Všetci okrem Juliana majú niekoho, s kým doma trávia čas. Julian obýva svoju útulnú noru sám. Spáva v pohodlne pôsobiacej topánke a dojem útulnosti podčiarkujú živé kvety a vzorovaný koberec. Svetlo mu do nory preniká cez „stropné“ okienka a zdrojom svetla je i sviečka, ktorú zapaľuje zápalkami väčšími, ako je on sám. Julian prispôsobil samotárstvu svoje zvyky a každodenné činnosti. Vie, ako sa vyhnúť susedom a tiež ako sa chrániť pred zvieratami, ktoré ho chcú zožrať. 


Lišiakov vpád do Julianovho života. Dvakrát 

Julian je ostražitý a múdry myšiak, ktorému sa darí vyhýbať sociálnemu kontaktu i nebezpečenstvu. To však platí iba do okamihu, kedy na scénu prichádza lišiak, ktorý skočí do Julianovho života. A to doslova! Lišiak doň skočil cez strešné okno nory a jeho papuľa plná špicatých zubov sa ocitla iba pár centimetrov od vydeseného Juliana. Lišiak vyzeral nebezpečne a situácia z Julianovho pohľadu nevyzerala dobre. 


Lenže lišiak zistil, že sa zasekol a nevedel sa dostať ani bližšie k myšiakovi, ani von z nory. Podarilo sa mu Juliana presvedčiť, aby mu pomohol, lenže všetky pokusy o vyslobodenie boli neúspešné. Lišiakova hlava bola naďalej súčasťou jeho domova. Julian mal dobré srdce a večer sa s ním podelil o svoju večeru. Spoločne jedli a viedli rozhovor dlho do noci. 


Obaja došli k zaujímavému záveru. Lišiak zistil, že sa mu oveľa viac páči, keď si môže pochutiť na večeri spolu s Julianom, ako by mal byť Julian jeho večerou. Julian si uvedomil, že mať návštevu vlastne nie je tak zlé. Na druhý deň sa myšiakovi podarilo lišiaka vyslobodiť. Vrátil sa k svojmu starému spôsobu života a všetko prebiehalo ako inokedy, až do jedného daždivého dňa. Ocitol sa zoči-voči hladnej sove. Vedel, že je zle. Netušil však, že starý známy lišiak je zase nablízku a čoskoro zasiahne. Jeho zásah je na prvý pohľad drastický, ale ako sa nakoniec ukázalo, bolo to úspešné riešenie... 


Jednoducho nádhera! 

Príbeh o samotárskom myšiakovi a prefíkanom, ale férovom lišiakovi je nádherná knižná lahôdka! Úžasné ilustrácie nám vďaka svojej detailnosti umožnia preskúmať Julianovu noru, jej okolie a sledovať rušný život rôznych zvieratiek.

V prípade niektorých obrázkových kníh je evidentné, že text kvalitou zaostáva za ilustráciami. Táto kniha k nim nepatrí! Slovne vyjadrená časť príbehu je pútavá a zábavná (napríklad dialóg medzi Julianom a lišiakom po lišiakovom vpáde do nory). Julian a lišiak by sa za normálnych okolností nikdy nerozprávali, ani by si neposkytli vzájomne pomoc. Viedli k tomu okolnosti, ktoré mali vplyv na ich myslenie a konanie.


Obrázková kniha Myšák jménem Julian je jednoducho nádherná! Vrelo vám ju odporúčam. Myslím, že nebude dlho trvať a Danielkova knižnica sa rozšíri o ďalšie knihy tohto talentovaného autora...

Bibliografické údaje knihy a jej oficiálnu anotáciu nájdete v tematickej kategórii Moja knižnica, v časti Danielkova knižnica, konkrétne tu.

štvrtok 4. apríla 2019

Knižný úlovok & recenzia: Keď mi ocko ukázal vesmír

Mnohí rodičia majú vopred dôkladne premyslené, čo všetko budú so svojim dieťaťom robiť, keď na to bude dosť veľké alebo o čom sa s ním budú rozprávať. Často sa jedná o aktivity a témy, ktoré rodičia preferujú a radi by našli „dobrovoľníka“, ktorý sa k nim pripojí. A kto iný by to mal byť, ak nie vlastné dieťa? Napríklad ja som si predstavovala, ako si s Danielkom budeme celé hodiny prezerať detské knihy. Zatiaľ si ich prezerám celé hodiny ja, Danielko im venuje možno hodinu týždenne. Predstavu, priam vesmírnych rozmerov, mal aj otecko v knihe Keď mi otecko ukázal vesmír od Ulfa Starka a Evy Eriksson. Začíname od prezradenia plánu a končíme... Ale o tom až neskôr.


Dnes ti ukážem vesmír


Ocka fascinuje vesmír. Ocko však nepracuje ako kozmológ, ale ako zubár. Jedného dňa, po vybavení poslednej pacientky (ktorá je očividne s výsledkom spokojná), si vyzliekol (pravdepodobne) od krvi zababraný plášť a oznámil svojmu malému synovi, rozprávačovi tohto príbehu, svoj plán. Ukáže mu vesmír. Už je na to vraj dosť veľký. Vesmír však nie je za rohom stomatologickej ambulancie. Kým prišli do cieľa, prešli viacero ulíc. Chlapec pozorne sledoval, čo sa naokolo nachádza. Potraviny, opustený park, železiarstvo, obchod s rybami (a hladnými mačkami pred ním)... 



Čo je vlastne vesmír?


"Čo je vlastne vesmír?", spýtal sa chlapec. Ocko mu s úsmevom odvetil, že vesmír je všetko. Napriek všadeprítomnému vesmíru však bola cesta k vesmíru, ktorý chcel otecko synovi ukázať, na chlapcov vkus dosť ďaleko. Keď konečne dorazili do cieľa, chlapec sa prekvapene obzeral. Stáli na malom kopčeku, obľúbenom mieste psíčkarov a on ho tiež poznal. A tu sa už naplno ukázala odlišnosť medzi svetom rodiča a svetom dieťaťa. Zatiaľ čo otec fascinovane hľadel na nočnú oblohu, chlapec so záujmom skúmal okolitý svet. Videl „slimáka z vesmíru“, „steblo trávy, tancujúce vo vesmírnom vetre“. Bodliak... Po ockovom napomenutí sa zahľadel aj na oblohu a vypočul si jeho nadšenú prednášku o hviezdach. Ockovo nadšenie stúpalo do hviezdnych výšin, až kým ho z nich nestiahol naspäť podozrivý smrad... Otecko sa vracal z „vesmírneho výletu“ sklamaný a rozčarovaný. Jeho očakávania sa nenaplnili. Chlapcovi sa však prechádzka páčila a spomienku na ňu si uchová. Len trošku inú, ako by si otecko želal. 


Vesmír na dosah


Ocko bol príliš nadšený vesmírom a synovo správanie sklamane vnímal ako prejav mentálnej nepripravenosti na "vesmírne zážitky", pričom v skutočnosti sa skôr on mohol učiť od syna ako opačne. Sklamanie a možno aj urazené ego mu bránilo zistiť, ako vyzerá vesmír očami dieťaťa. Vesmír, ktorého súčasťou je aj slimák, bodliak či mačky, ktorým sa nakoniec podarilo uchmatnúť si rybu z rúk predavača... Vesmír, ktorý možno človeku nevyrazí dych svojou majestátnosťou, ale jeho súčasťou je všetko, čo je pre nás dôležité, čo nás zaujíma a vytvára náš domov.   


Kniha Keď mi ocko ukázal vesmír nám ponúka príbeh zo života, v ktorom sa môžeme nájsť všetci a každému z nás môže niečo dať. Rodičia asi budú rozumieť ockovi, ale pre nich je skutočným prínosom možnosť sledovať príbeh z pohľadu dieťaťa. Deťom bude bližšie chlapcovo myslenie a tiež ich určite rozosmeje, akú príučku dostal otecko. Je fascinujúce, čo všetko v sebe ukrýva tento krátky, štedro ilustrovaný príbeh! Vydavateľstvo Verbarium vydalo ďalšiu skvelú knihu, ktorá má potenciál zaujať deti (5+) aj ich rodičov jednoduchým príbehom zo života s príjemnou dávkou humoru a nezbednosti.

Zaujímavé informácie o autorovi tejto knihy vám Verbarium prezradí tu. Autorkou očarujúcich ilustrácií je Eva Eriksson, ktorá ilustrovala aj sériu Môj šťastný život. Moje články o knihách tejto série nájdete tu (v rámci spolupráce s Verbariom).


Bibliografické údaje a oficiálnu anotáciu knihy nájdete v tematickej kategórii Moja knižnica, v časti Danielkova knižnica, konkrétne tu.

streda 6. marca 2019

Knižný úlovok & recenzia: Môj kocúr Tamtam

Milujem mačky. Fascinuje ma ich krása i to, ako dokážu človeka rozosmiať, dojať či utešiť. V súčasnosti máme doma jednu prenádhernú mladú mačičku Lunu a koncom roka 2018 k nám prišiel Tamtam. Tamtam sa od Luny v niečom líši. Je kreslený a vždy ho nájdem na jednom mieste. Na stranách knihy Môj kocúr Tamtam od talentovaného Ľuboslava Paľa.


Život jedného kocúra z pohľadu priateľa maliara


S ryšavým kocúrom Tamtamom sa zoznámime vďaka chlapcovi, ktorý nám o sebe povie len to, že je maliar. Chlapec sa rozhodol, že o svojom kocúrovi a zároveň priateľovi namaľuje knihu. Lenže namaľovať knihu o kocúrovi, to nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Život kocúrov je totiž plný dobrodružstiev, olympijských výkonov, loveckých výprav a rôznych lapajstiev.


Chlapec nám o Tamtamovi veľa prezradí a vďaka nádherným ilustráciám môžeme tohto kocúra dôkladne preskúmať. Môžeme si prezrieť Tamtama od ňufáčika až po labky, ktoré vykročili na prechádzku. Zahľadieť sa do jeho magických zelených očí, ktoré na nás upiera a obzrieť si jeho ostré pazúriky. Nečudujem sa, že myš od neho zdesene uteká preč. Pozorovať Tamtama schovaného v škatuli či vzájomne sa pozorovať počas jeho schovávania sa v papierovej taške. Oboznámiť sa s jeho obľúbenými jedlami, držať mu palce počas bitky s kocúrom alebo žasnúť pri jeho majstrovských výkonoch v šplhu, v skoku a v behu. Občas sa aj v živote takéhoto frajerského kocúra vyskytne pád, napríklad do umývadla plného vody. Tamtamovu povesť táto mokrá nehoda nepošramotila...



Tamtam si získal srdce malého maliara a pri pohľade na spokojného kocúra, užívajúceho si chlapcovo hladkanie a škrabkanie je očividné, že títo dvaja sú naozajstní priatelia.


Priateľstvo plné farieb


Ak hľadáte knihu o živote mačky a/alebo o priateľstve, ktorá vám ponúkne príbeh s prepracovanými postavami a zápletkou, umožňujúci sa ponoriť do textu a s napätím očakávať, ako príbeh dopadne, kniha Môj kocúr Tamtam nie je tá pravá kniha pre vás. Môj kocúr Tamtam obsahuje máličko textu. Jednoduchého, stručného textu.


Napriek tomu je táto kniha jedinečná vďaka krásnym, farbami prekypujúcim ilustráciám. Kocúr Tamtam je na nich zobrazený očarujúco a realisticky. Až tak, že si ľahko viem predstaviť jeho spokojné pradenie, vyplašené prskanie, či hebkosť jeho kožúška.


Pokiaľ si aj vy radi vychutnávate jedinečné ilustrácie a neočakávate od každej knihy prepracovaný príbeh, táto kniha by sa vám mohla páčiť. Deťom sa určite zapáči Tamtam tiež, najmä tým menším (cca od troch rokov), ktoré ešte nevydržia počúvať dlhšie príbehy, ale ilustrácie už oceniť vedia.

Bibliografické údaje a oficiálnu anotáciu knihy nájdete v tematickej kategórii Moja knižnica, v časti Danielkova knižnica, konkrétne tu.



pondelok 18. februára 2019

O flambovaných čučoriedkach, ragú z mäsitých červov a ďalších delikatesách zo zvieracej ríše

Pamätáte sa na medvedíka Ernesta, dievčatko Lily, čudesného Moma a na cieľavedomú blchu Tea? Autorkou kníh, v ktorých títo sympatickí hrdinovia vystupujú, je skvelá Katarína Macurová. Katka sa tiež podieľala na tvorbe niekoľkých kníh ako ilustrátorka. Ilustrovala napríklad knihu Ako zvieratá spia, ktorú som vám už na blogu ukázala a tiež knihu Jak zvířata jedí. Tú vám ukážem v tomto článku.   


AKO zvieratá jedia?


Ako zvieratá jedia? A vlastne, aké zvieratá? To zistíme hneď na prvej dvojstrane, kde sa nám spolu ukážu na jednom obrázku a na zvyšných dvojstranách knihy už dostanú priestor samostatne. Medvede, vtákopysky, slony, blchy, šimpanzy, losy, kolibríky, žaby, tučniaky, zajace a pelikány. 


Ako už názov knihy naznačuje, táto kniha nám (a deťom, samozrejme) prezradí, AKO zvieratá jedia. Vedeli ste napríklad, že vtákopysk nemá zuby ani žalúdok?


Autorky tejto knihy však nezostali iba pri opísaní telesných zvláštností a spôsobov, ktorými zvieratá získavajú potravu. Ponúkajú nám rozmanitejší súbor informácií, umožňujúci spomínané zvieratá lepšie spoznať. Dozvedieť sa napríklad...

KDE žijú?


Vidíme ich v prostredí, v ktorom žijú, či už dočasne alebo trvalo. Hodovanie medveďov sledujeme v listnatom lese, tučniakov navštívime na Antarktíde a dokonca sa nám naskytne príležitosť vidieť zblízka blchy (i rozčúleného kliešťa) a ťažko identifikovateľnú časť (pravdepodobne) človeka, predstavujúcu ich súčasný domov.


ČÍM sú výnimočné?


Môžeme ich lepšie spoznať a to nielen v súvislosti s hľadaním a konzumovaním potravy. Bližšie sa zoznámime s medvedími chlpmi, pričom sa následne nemusíme hrať na mŕtveho, utekať či liezť na strom (aj tak sú tieto metódy záchrany diskutabilné). Vedeli ste, že slony môžu byť ľaváci alebo praváci? Blcha môže mať rôznu farbu. Od čoho to závisí? Prečo musí zajac hrýzť vetvičky a kôru stromov?

ČO jedia?


Odpoveď na túto otázku sa nachádza na každej dvojstrane. Pri pohľade na niektoré zložky jedálnička zobrazených zvierat mám chuť dopriať si ich aj ja. Sladučký med divokých včiel, voňavá dužina kokosového orecha a zrelé ovocie... Mnohé "delikatesy" však rada prenechám zvieratám, napríklad krv, skvasené jablká, ktoré aj tak iba zamotajú hlavu a nohy (chudák los vie, o čom hovorím) alebo zajačí trus. Niektoré zložky zvieracích jedálničkov v nás vyvolajú hlad, iné mierne znechutenie a niektoré zase úžas nad fantáziou autoriek tejto knihy. Flambované čučoriedky s medom, posypané praženými mravcami, pečené hmyzie larvy s čakankovým dipom, ragú z mäsitých červov a nakladaný rak s citrónovou trávou. Jasné, že na týchto neobvyklých dobrotách si zvieratá v skutočnosti nepochutia, ale mňa prekvapili a pobavili. 

 

Zamerajme sa na... text


Túto knihu môžem vo viacerých smeroch opísať rovnako ako knihu Ako zvieratá spia od rovnakých autoriek. Ani v tejto knihe sa nenachádza veľa textu. Čo je v iných prípadoch (teoreticky) negatívne, je tentoraz pozitívne. Vďaka tomu, že kniha nie je plná textu, môžu lepšie vyniknúť ilustrácie, ale i samotný text, ktorý pôsobí rovnako hravo a pútavo ako ilustrácie. V knihe je použitých niekoľko typov písma (fontov) a nájdeme tu aj informácie zvýraznené boldom a písané veľkými písmenami. Efektne a zaujímavo prezentované informácie deti zaujmú a možno aj dospelí natrafia na informácie, o ktorých predtým nevedeli. Text, ktorého autorkou je Petra Bartíková a ilustrácie Katky Macurovej spolu vytvárajú skvelý, vzájomne sa doplňujúci celok. 



Zamerajme sa na... ilustrácie


Ilustrácie Katky Macurovej som doteraz vždy chválila a bude to tak aj v prípade knihy Jak zvířata jedí. Jej ilustrácie sú roztomilé, okúzľujúce, zábavné, detailne premyslené a plné nápaditých, vtipných i rozkošných detailov. Úbohá myška, ktorá sa vyskytne vždy tam, kde jej hrozí úraz alebo zožratie (na zemi pod sadajúcim si slonom, na dosah lepkavého jazyka hladnej žaby atď.). Rozčúlený kliešť so štyrmi bojovne zdvihnutými nožičkami alebo vtákopysk čítajúci si knihu Ako zvieratá spia v angličtine (tento detail ma zaujal najviac)... Katka si dala záležať aj na oblečení, ktoré na sebe majú niektoré zvieratá a tiež na ich mimike. Môžeme tak vidieť znechutenie fajnového medveďa, zdesenie ohrozenej myšky či sústredenosť zajaca, krájajúceho mrkvu na tenké pásiky.




Pár slov na záver... a pútavý rozhovor 


Petra Bartíková a Katarína Macurová spolu vytvorili ďalšiu vydarenú knihu o zvieratách. Páči sa mi, že kniha obsahuje známe (medveď, zajac, šimpanz, slon) i menej známe zvieratá (vtákopysk, los, pelikán) a aj pri tých zvieratách, ktoré už dieťa pozná, je pravdepodobné, že mu ponúkne pre neho doposiaľ neznáme informácie. Podľa vydavateľa je táto kniha vhodná pre deti od troch rokov.

Pokiaľ vás tvorba Kataríny Macurovej zaujala, odporúčam vám prečítať si aj môj rozhovor s touto ilustrátorkou, ktorý vyšiel vo februárovom Magazíne o knihách. Nájdete v ňom otázky (a Katkine odpovede) týkajúce sa Katkiných picture bookov (Prečo nekvitneš?, Lily a Momo, Blcha Teo atď.) i kníh, na ktorých pracovala spolu s Petrou Bartíkovou.

Bibliografické údaje a oficiálnu anotáciu tejto knihy nájdete v tematickej kategórii Moja knižnica, v časti Danielkova knižnica, konkrétne tu.

 

Ďalšie články o knihách Kataríny Macurovej nájdete tu:

 


piatok 1. februára 2019

O tajomnom mieste zvanom Lev a veľkom sne maličkého tvora

Blchy. Otravné malé stvorenia. Nikto ich nemá rád a detská kniha s blchou v hlavnej úlohe tiež nikdy nevznikne! Počkať, taká kniha už vlastne existuje. Jej autorkou je Katarína Macurová, ktorú som už na blogu niekoľkokrát spomínala (tu, tu a tu). Príbeh o maličkom tvorovi s veľkým snom. Blcha Teo.

 

Život na opičom chrbte


Teo, roztomilá malá blška s modrými okuliarmi, žil pokojný život so svojím dedom Albertom na vykosenom kúsku chrbta nič netušiacej opice (alebo jej malí "podnájomníci" nevadili?, to vie iba autorka...). Dedo bol veľkým bádateľom a Teo s nadšením počúval jeho rozprávanie o dobrodružných výpravách, ktoré zažil, najmä o výprave na polárneho zajaca a ceste okolo zebrieho chvosta, ktorú zvládol za osem minút! Teo veľmi obdivoval svojho deda a tiež sa túžil stať veľkým bádateľom.



 

Tajomné miesto zvané Lev


Čas splniť si sen nastal, keď sa dozvedel o tajomnom mieste zvanom Lev. "Lev je miesto, na ktorom rastú chlpy dlhé ako milión bĺch vedľa seba," vysvetlil dedo Albert." Ako to tam asi vyzerá?, rozmýšľal Teo a zaumienil si, že to miesto navštívi. Na druhý deň ráno si do batôžka pobalil všetky potrebné veci, poriadne si cez slamku odcucol z opičej krvi, rozlúčil sa s dedom a urobil dlhokánsky skok z opičieho chrbta...


Čitateľovi sa potvrdí, čo už (asi) vedel - tajomné miesto je v skutočnosti lev. Sledovať Tea, ktorý leva vníma ako záhadné miesto, je zábavné. Počas výpravy objavil nové miesta, ochutnal tamojšiu krv, stretol kliešťa a komára a po dlhom putovaní si všimol, že chlpy okolo neho sú čoraz dlhšie a dlhšie... Také dlhé ako milión bĺch vedľa seba! Našiel miesto zvané Lev. Poriadne ho preskúmal, premeral, všetko si zapísal a po návrate domov dedovi všetko porozprával.



 

Typicky "macurovský" príbeh


Knihu Blcha Teo môžem opísať rovnako ako Macurovej knihy Prečo nekvitneš?, Kde je tá pravá lopta?, Ako naučiť Eda lietať? a Lily a Momo. Aj tento príbeh obsahuje málo textu. Až na pár výnimiek sa na každej strane nachádza jedna či dve vety. Text je jednoduchý a stručný, ilustrácie sú prepracované a roztomilé. Pri ich prezeraní vidíme napredovanie deja, ale i rôzne milé či vtipné detaily. Blší hrdinovia sedia pri šálke krvi, "záhradku" pred obydlím dedo Albert kosí kosačkou... Práve vďaka ilustráciám kniha zabaví čitateľov dlhšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Príbeh sa vyznačuje originalitou, humorom a tiež príjemnou dávnou absurdnosti, ktorá je v podarí Kataríny Macurovej jednoducho neodolateľná! 

Pokiaľ vás tvorba Kataríny Macurovej zaujala, odporúčam vám prečítať si aj môj rozhovor s touto ilustrátorkou, ktorý vyšiel vo februárovom Magazíne o knihách. Nájdete v ňom otázky (a Katkine odpovede) týkajúce sa Katkiných picture bookov (Prečo nekvitneš?, Lily a Momo, Blcha Teo atď.) i kníh, na ktorých pracovala spolu s Petrou Bartíkovou.

Bibliografické údaje knihy a jej oficiálnu anotáciu nájdete v tematickej kategórii Moja knižnica, v časti Danielkova knižnica, konkrétne tu.

 

Ďalšie články o knihách Kataríny Macurovej nájdete tu: