Jana Melišová a Marek Mertinko tvoria jedinečné príručky slušného správania pre malé deti. Zatiaľ vydali tri príručky, na ďalších pilne pracujú. Všetky tri príručky som už spomínala v Magazíne o knihách. Janka je nielen talentovaná autorka, ale i skvelá baba a ja som veľmi rada, že mi umožnila dozvedieť sa o tvorbe týchto užitočných príručiek toľko zaujímavostí! Začítajte sa a dozviete sa ich aj vy. :)
 |
| foto: Jana Melišová |
Ako vznikol nápad
vytvoriť knihu o slušnom správaní pre malé deti?
Dôvodom bola skutočná potreba. Moja tvrdohlavá dcéra ako 2-ročná robila veľmi zle našej dosť trpezlivej fenke z útulku. Potrebovala som ju zachrániť. Nie dcéru, ale psicu. :) Jedného večera som si uvedomila, že na dcéru namiesto mojich slov oveľa lepšie účinkujú obrázky a vtedy mi to docvaklo, že potrebujem obrázky typu dobre/zle.
 |
| foto: Jana Melišová |
Hľadala som na
internete, ale nič som nenašla. A vtedy sa mi to v hlave rozbehlo. Cítila som
silné nutkanie pustiť sa do toho. Vydať knihu, vlastne knihy. O pár hodín som
už písala ilustrátorovi Marekovi Mertinkovi, ktorého som vtedy ešte nepoznala.
Nedbala som na to, že bude takmer polnoc. Potrebovala som hneď na začiatok názor
človeka z fachu knižného. Bol to druhý chlap, ktorý sa pre nápad nadchol, prvým
bol môj muž. Nasledujúce dni som do overenia nápadu zahrnula už aj mamičky
malých detí.
„Pes prežil."
Chcela si vytvoriť iba
jednu knihu alebo si od začiatku plánovala celú sériu?
Celú sériu som mala v hlave takmer hneď od začiatku, všetkých 9 kníh. Jej tvorba ma od začiatku úplne pohltila. Myslím, že som vymýšľala situácie aj počas spánku. :) Každá kniha tak vo finále obsahuje 7 situácií, ktoré najčastejšie deti naozaj trápia. Nie sú to žiadne vymyslené a zinscenované umelé situácie. 95% z nich som dala dokopy sama, zbytok doladili samotné maminy na sociálnej sieti.
Ako prvá musela ísť von kniha s témou psíka “Ja a môj pes”. Dostalo sa mi vtedy kritiky od uznávaného výberového detského kníhkupectva, pretože nie každý má doma psa a knihu teda nepovažovali za dobre predajnú. Ale mne to bolo vlastne jedno, hlavne, že to pes prežil. :) A doteraz sa riadim tým, že si prosto idem svoje, tak, ako to cítim.
 |
| foto: Jana Melišová |
 |
| foto: Jana Melišová |
„Spraviť tie najjednoduchšie veci dá väčšinou najviac roboty."
Detské knihy o slušnom správaní obvykle obsahujú príbehy alebo texty, poukazujúce na slušné a neslušné správanie. Ty si však zvolila inú cestu...
Áno, zvolila som čisto obrazovú podobu, bez textu. Chcela som to maximálne jednoduché, úderné a ľahko pochopiteľné pre rodičov a aj pre deti. Aby si mohli “čítať” samé. To je asi moja profesionálna deformácia, keďže som UX dizajnér, ktorého cieľom je vytvárať produkt s cieľom dobrej použiteľnosti pre jeho používateľov. U mojich kníh to sú deti vo veku od 2 do 4-5 rokov. Aj preto sú mnohé ilustrácie tak maximálne jednoduché, ako to len išlo. Snažíme sa s Marekom vyvarovať tomu, aby bola situácia nakreslená len z pohľadu rodiča. Musí byť najmä z pohľadu dieťaťa. Z pohľadu toho, čo ono samé pozná. A teda poviem vám, že spraviť tie najjednoduchšie veci dá väčšinou najviac roboty.
No a ako druhý sprievodný fakt je tu možnosť rodiča vložiť do situácie vlastné zážitky, s ktorými sa dieťa môže lepšie zžiť. Niečo, čo sami zažili. Prosto, aby to nemali všetko nalinajkované a vopred dané, ako to v knihách býva. Samozrejme si to vyžaduje aspoň spočiatku súčinnosť rodiča, čo podporuje ich vzájomný vzťah.
 |
| foto: Jana Melišová |
Knihy ilustroval mladý
ilustrátor Mertinko. Bol tvojim favoritom okamžite alebo si zvažovala aj iné
mená?
Tak toto je pre mňa osudová story. Od začiatku mi bolo jasné, že to môže robiť LEN ON. S nikým iným som v danom okamihu nebola ochotná do toho ísť. Mali sme doma knižku “Rozpovie ti táto knižka, koho zjedla Mikimyška”. Bola to naša najobľúbenejšia detská kniha. A ako to povedať jednoducho - milujem tú modrú farbu v tieňoch. Pre mňa to je impresionizmus v detskej ilustrácii. A ešte k tomu sú jeho ilustrácie vtipné a krásne. Také jednoznačné. Nechcela som nič extra umelecké, lebo by deti takú knihu nemuseli vôbec pochopiť, keďže tu je ilustrácia hlavným obsahom a nie len doplnkom nejakého textu.
Na spolupráci sme sa dohodli za pár hodín. Ako ilustrátor detských kníh totiž nemá veľa možností kresliť napríklad zlé a zúrivé tváre. Každý vydavateľ chce knižku milú, peknú, optimistickú, lebo inak sa vraj nebude predávať. Ja som chcela knihu reálnu, podľa skutočnosti. A to ho presvedčilo.
Inak, len taká pikoška - v jeho portfóliu na Behance má svoje práce, aj abstraktné. A keď som si ich stále dookola pozerala, vtedy mi došlo, že ho vlastne poznám. Prelistovala som moje fotky z Prieskumov na VŠVU za predchádzajúcich 5 rokov a zistila som, že som jeho prácu sledovala a uznávala už dávno. Vlastne som si fotila iba jeho práce. Mala som zimomriavky, keď som si fotku zväčšila natoľko, že som na ceduľke pod obrazom videla jeho meno.
Ako prebieha tvorba knihy, ktorej autor má svoju predstavu, ale viditeľnú podobu jej dá niekto iný, v tomto prípade ilustrátor Martin Mertinko?
S Marekom to ide ako po masle. Aj to ma utvrdzuje, že je to správny človek na správnom mieste. Všetky situácie som mu najskôr dopodrobna popísala. Čo by tam mohlo alebo malo byť, ako by sa deti mali tváriť, aké veci by ich mohli obklopovať a hlavne to, aké ponaučenie by z toho malo ísť. Takto dopodrobna som mu to písala najmä preto, že on ešte svoje deti nemá. Ale je mi jasné, že ako kreatívec má dobrú fantáziu a predstavivosť. A keďže som aj ja výtvarníčka, tak sme si v tomto rozumeli. Samozrejme, že do svojich kresieb dáva okrem mojich pokynov aj to svoje a to je v poriadku. Tak to má byť. Niekedy si vravím, že je to vlastne jeho kniha, lebo mňa za tým už ani nie je vidieť.
Stalo sa, že ste sa pri tvorbe kníh nezhodli (znázornenie situácie atď.)?
Väčšinou ide všetko hladko. Ak mu niečo nesedelo výtvarne, tak sme spravili kompromis. Vždy som sa snažila nájsť iné riešenie, tak, aby vyhovovalo nám obom. Lebo dobrá spolupráca musí byť radosť pre obe strany. Nechcem, aby to pre neho bola “len práca”. Chcem, aby ho práca bavila a aby z nej mal radosť. Lebo to je potom z tých obrázkoch aj cítiť. Veľa som sa od neho naučila. Snažil sa napríklad o to, aby sa stránky plné objektov striedali so stránkami, kde je tých objektov zase naopak málo. Aby si detské oko oddýchlo a aby to malo svoju dynamiku.
Tak toto je pre mňa osudová story. Od začiatku mi bolo jasné, že to môže robiť LEN ON. S nikým iným som v danom okamihu nebola ochotná do toho ísť. Mali sme doma knižku “Rozpovie ti táto knižka, koho zjedla Mikimyška”. Bola to naša najobľúbenejšia detská kniha. A ako to povedať jednoducho - milujem tú modrú farbu v tieňoch. Pre mňa to je impresionizmus v detskej ilustrácii. A ešte k tomu sú jeho ilustrácie vtipné a krásne. Také jednoznačné. Nechcela som nič extra umelecké, lebo by deti takú knihu nemuseli vôbec pochopiť, keďže tu je ilustrácia hlavným obsahom a nie len doplnkom nejakého textu.
Na spolupráci sme sa dohodli za pár hodín. Ako ilustrátor detských kníh totiž nemá veľa možností kresliť napríklad zlé a zúrivé tváre. Každý vydavateľ chce knižku milú, peknú, optimistickú, lebo inak sa vraj nebude predávať. Ja som chcela knihu reálnu, podľa skutočnosti. A to ho presvedčilo.
Inak, len taká pikoška - v jeho portfóliu na Behance má svoje práce, aj abstraktné. A keď som si ich stále dookola pozerala, vtedy mi došlo, že ho vlastne poznám. Prelistovala som moje fotky z Prieskumov na VŠVU za predchádzajúcich 5 rokov a zistila som, že som jeho prácu sledovala a uznávala už dávno. Vlastne som si fotila iba jeho práce. Mala som zimomriavky, keď som si fotku zväčšila natoľko, že som na ceduľke pod obrazom videla jeho meno.
Ako prebieha tvorba knihy, ktorej autor má svoju predstavu, ale viditeľnú podobu jej dá niekto iný, v tomto prípade ilustrátor Martin Mertinko?
S Marekom to ide ako po masle. Aj to ma utvrdzuje, že je to správny človek na správnom mieste. Všetky situácie som mu najskôr dopodrobna popísala. Čo by tam mohlo alebo malo byť, ako by sa deti mali tváriť, aké veci by ich mohli obklopovať a hlavne to, aké ponaučenie by z toho malo ísť. Takto dopodrobna som mu to písala najmä preto, že on ešte svoje deti nemá. Ale je mi jasné, že ako kreatívec má dobrú fantáziu a predstavivosť. A keďže som aj ja výtvarníčka, tak sme si v tomto rozumeli. Samozrejme, že do svojich kresieb dáva okrem mojich pokynov aj to svoje a to je v poriadku. Tak to má byť. Niekedy si vravím, že je to vlastne jeho kniha, lebo mňa za tým už ani nie je vidieť.
Stalo sa, že ste sa pri tvorbe kníh nezhodli (znázornenie situácie atď.)?
Väčšinou ide všetko hladko. Ak mu niečo nesedelo výtvarne, tak sme spravili kompromis. Vždy som sa snažila nájsť iné riešenie, tak, aby vyhovovalo nám obom. Lebo dobrá spolupráca musí byť radosť pre obe strany. Nechcem, aby to pre neho bola “len práca”. Chcem, aby ho práca bavila a aby z nej mal radosť. Lebo to je potom z tých obrázkoch aj cítiť. Veľa som sa od neho naučila. Snažil sa napríklad o to, aby sa stránky plné objektov striedali so stránkami, kde je tých objektov zase naopak málo. Aby si detské oko oddýchlo a aby to malo svoju dynamiku.
 |
| foto: Jana Melišová |
Knihy ponúkajú vždy dve verzie jednej situácie. Líšia sa vo viacerých smeroch, napríklad farbami. Prečo?
Áno. Ľavá strana je takmer čiernobiela, čiže nevýrazná, farebne monotónna a pre deti farebne nezaujímavá. Je vlastne taká smutná. Obsahuje práve tú negatívnu verziu situácie. Na pravej strane je ilustrácia, ktorá je presným opakom. Je pestrofarebná a veselá. A teda prirodzene viac priťahuje zrak dieťaťa a vzbudzuje v ňom dobré pocity. A tak dieťa samé dokáže vyhodnotiť danú situáciu správne.
Zaujalo ma, že aj hračky na obrázkoch majú výraz tváre, ktoré odzrkadľujú situáciu, ich názor na ňu...
To je čisto Marekova práca, má rád vtipné detaily. To som nechala plne v jeho kompetencii. A baví ma to. Baví ma každá nová knižka aj kvôli tomuto. Veď práve vďaka tomu sa pobavia aj dospelí. A hlavne majú o čom hovoriť, keď čítajú svojim deťom.
 |
| foto: Jana Melišová |
Dieťa používajúce psa ako švihadlo a rôzne iné situácie sa reálne pravdepodobne nestanú. Je ich cieľom vyvolať emócie? Napríklad zdesenie nad konaním zobrazeného dieťaťa?
Zadaním na túto stránku bolo “Nakresli, ako dieťa ťahá psa za uši alebo za chvost.” A keď som videla to psie švihadlo, tak som sa aj pobavila. Ale zároveň vo výraze toho chlapca vidno, aký je zlý. Malé dieťa reaguje na tváre, my dospeláci si všimneme ten vtip so švihadlom. Pre každého niečo. Mám to otestované. Myslím, že Marek zo začiatku čakal, že ho zastavím v týchto výmysloch, ale ja som ho v tom skôr podporovala. Veď sranda musí byť, aj keby na chlieb nebolo. :)
Pre deti sú tam najdôležitejšie tie tváre, ktoré v nich vyvolávajú emócie. Práve toto nastavuje deťom pomyselné psychologické zrkadlo, ktoré im ukáže ich vlastnú podobu pri podobnej činnosti. A to veru na ne zapôsobí najviac. Viac, ako tisícka slov. Nie nadarmo sa vraví, že je lepšie 1-krát vidieť ako 100-krát počuť.
 |
| foto: Jana Melišová |
„Deti netreba podceňovať."
Akú máš spätnú väzbu na svoje knihy?
Odozvy mamičiek, ale aj oteckov, priebežne zverejňujem na FB alebo na Instagrame. Až na jednu sú všetky silne pozitívne. A tú jednu musím spomenúť, bola to vtipná reklamácia. V knižke “Ja a môj pes” je totiž situácia, ktorá hovorí o tom, že každý má svoje jedlo, že neberieme psíkovi granule. Je tam nakreslené mlieko vo fľaši ako detské jedlo, kedže je tam nakreslené batoľa. Tie to robia najčastejšie. No a jedna mamička mi dávala prednášku o prirodzenom dojčení, že nemám podporovať umelú stravu. A to som ja sama kojila do takmer 2 rokov. Niekedy sú predstavy extrémne zaujatých mamičiek, ako to povedať, vtipné. Asi sme tam mali nakresliť do priestoru prsník. :) No ale nedá sa vyhovieť každému a hoci som vtedy kritiku brala osobne, teraz sa nad tým už len pousmejem. Aspoň mám teraz o čom rozprávať. A mimochodom, keďže pochopiteľnosť každej situácie testujem priamo s deťmi, môžem potvrdiť, že aj plne dojčené deti, ktoré v živote nepili mlieko z fľaše, pochopili situáciu hneď. Deti netreba podceňovať.
Výborná je však odozva odbornej verejnosti. Podľa vyjadrenia psychológov a terapeutov by kniha mohla veľmi dobre fungovať v psychologickej terapii. Najmä pre deti v poruchou vnímania sociálnych vzťahov. Autizmus, ADHD syndróm, ťažké zvládanie hnevu. Práve prebieha testovanie knihy ako pomôcky v takejto terapii, tak som zvedavá na výsledok. Nadšení boli aj psychológovia z Ústavu detskej psychológie a patopsychológie. To ma veľmi potešilo.
 |
| foto: Jana Melišová |
„Bude tam kopec vody a najmä záchodové scény."
Na akej knihe momentálne pracujete?
Mám zas sebou 3 knižky a pokračujem ďalej. Výber ďalšej knihy som nechala na Marekovi, aby mal slobodu, ktorú mu iní zadávatelia nedajú. A prezradím, že len nedávno som videla nové skice na knihu “V kúpeľni”. Tiež sa pobavíme, lebo veď tam bude kopec vody a najmä záchodové scény.
Prezradíš pár príkladov situácií, ktoré v nej budú zobrazené?
Poznáte situáciu, keď sa dieťa chce samé sprchovať, ale voda je všade inde, len nie vo vani? A nedá si povedať... Alebo keď jeho zubná kefka umyla v kúpeľni už všetko, len nie jeho zúbky. No a samozrejme odplienkovávanie a nočníkové trápenie sem patrí tiež.
Janke veľmi ďakujem za rozhovor!
Ak vás Janka Melišová a jej príručkový svet slušného správania zaujal, môžete ich sledovať na Facebooku - Slušné správanie - kniha pre deti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára