Tento článok vyšiel v septembrovom čísle
Magazínu o knihách v roku 2024. Text článku som v rámci jeho
publikovania na blogu doplnila o fotografie, aby ste sa mohli s
knihou detailnejšie zoznámiť.
Olíviu a sučku Bodku
spájalo viac ako len bežné „detsko-psie“
priateľstvo. Ich priateľstvo bolo supersilné, plné výnimočných, priam
superhrdinských aktivít. Olívia bola totiž superhrdinka a Bodka s radosťou
vykonávala funkciu superfantastickej psej pomocníčky. Spolu robili dobré skutky,
spolu dokázali vyňuchať stopu i lapiť zlodejov... Bolo im spolu tak
dobre! Malo by to tak byť navždy. Žiaľ, tak to v živote nefunguje. Bodka
síce bola superfanstastická, ale nebola nesmrteľná. Smrť si po ňu neprišla
náhle, život z nej vyprchával pozvoľna. Prestala byť veselou, akčnou
superfantastickou psou pomocníčkou. Radosť, energia a spoločenskosť sa
vytratili, vystriedala ich apatia, vyčerpanosť, utiahnutosť.
Olívia stratila chuť
byť superhrdinkou a jedného dňa prišla o milovanú Bodku.
Dievčatko sa nechcelo
vyrovnať s realitou, nechcelo žiť ako predtým. „Nemôže predsa žiť ako predtým,
keď už po svojom boku nemá Bodku! Každá superhrdinka potrebuje pomocníčku.“
Spomienky na milovanú
Bodku ju priviedli k láskavej myšlienke – daruje domov psíkovi
z útulku a naučí ho chytať zlodejov. A tak sa stalo, domov si doviedla
útulkáča Chumáča. No ukázalo sa, že z Chumáča sa superfantastický psí
pomocník asi nestane...
Olíviin smútok
z Bodkinej straty je taký silný, že sa troška z neho určite prenesie
aj na dieťa, posmútia si spolu. Lenže Olívia je naozajstná (super)hrdinka!
Spomienky si uchová, ale smútok a pasivitu nie. Jej novým parťákom sa stal
psík, ktorý je úplne iný ako Bodka. Olívia sa s týmto faktom postupne
zmierila, pochopila, že psík síce nespĺňal jej očakávania, ale to neznamená, že
je s ním niečo zle. A keď sa dostavilo pochopenie, šťastie už mohlo
prísť tiež.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára