Myš Šupito uháňala lesom, prenasledovaná lišiakom Belobruchom. Unikala pred ním už veľakrát, ale táto naháňačka bola výnimočná – bola jej poslednou. Myšací život neukončil lišiak, ale nečakaný pád a ona si túto zmenu neuvedomila okamžite. Do posmrtnej reality ju zasvätili jej mŕtvi príbuzní, ktorí ju odprevadili do neba.
Zvieratá sa v nebi nepožierajú, slabší sa už nemusia báť silnejších. Strach na to ohľad neberie, je prítomný aj tu. Šupito ho pocítila, keď zbadala lišiaka Belobrucha. Skúsenosti jej bleskurýchlo odporučili utiecť a lišiak sa rozbehol za ňou. Dobehol ju a opýtal sa jej, či by sa s ním nechcela kamarátiť. Šokujúca, no úprimná otázka vyvolala údiv a odmietnutie. „Skrátka sa to nerobí!“ tvrdila Šupito. No názor ovplyvnený pozemskými myšacími zvyklosťami rýchlo ustúpil bezpečnej nebeskej realite, vzniklo nevídané priateľstvo. Zabávali sa a rozprávali, v rozhovoroch sa vracali do minulosti, vynárali sa spomienky na spoločné nemilé chvíle i krutý koniec lišiakovho života. Zaživa nevyslovené sa vyslovilo v nebi, priatelia zistili, ako premýšľal ten druhý. Ich priateľstvo prekvitá. Vydržalo by aj počas života?
Iva Procházková stvorila prenádherný príbeh o živote a smrti, obohacujúcej zmene myslenia, obete, sile priateľstva. Život opísala vskutku výstižne. Je nebezpečný, občas krutý, krásny, obohacujúci, príťažlivo nepredvídateľný. V príbehu dokáže konkurovať aj samotnému nebu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára